Povesti

Cholera na Strečne

Manžela panej Žofie, Františka Vešelényho, šlahtické povinnosti držali stále mimo hradu a na Strečne už aj vrabce čvirikali, že jej neustále zahýba.
Žofia sa často modlila aby ju František začal opäť ľúbiť, v ľahučkej košielke a bosá v skalnej kaplnke pri Váhu, kde ju raz našli takmer mŕtvu. Svojmu manželovi však vždy odpustila. Ten ju však stále podvádzal. Raz, keď v kraji vyčíňala cholera, zakázal pochovávať mŕtvych. Žofia nariadenie porušila a v noci nebožtíkov sama ukladala do zeme. Keď raz prišiel pán domov z vojny, ona sa práve modlila. Manžel ju dal zavolať k sebe, ale ona mu odkázala, že teraz sa zhovára s väčším pánom než je on. Rozhnevaný Wesselényi ju potrestal, ale nakoniec ju znova odprosoval.

Keď sa v Strečne a jeho okolí objavila cholera. Denne zomierali desiatky ľudí. Popri cestách ležali mŕtvoly a umierajúci. Žofia sa modlila za seba, rodinu aj úbohé obete. Keď František pri návrate z vojenskej cesty videl tú pohromu, veľmi nadával. Bol totiž prchkej povahy a neznášal nemilé príhody života. V zúrivosti sa obracal aj na Boha. Žofia ho len tichým hlasom prosila, aby sa nerúhal a veril Božej dobrote a spravodlivosti.
V ten deň zomreli Františkovi najmilší poddaní – 7 statočných bratov. Vydal teda rozkaz, aby sa ich nikto neopovážil pochovať a nech im zariadi pohreb ten, kto ich zabil.
Žofia cítila akoby jej bol do srdca nôž vrazil. Kľačala v kaplnke a modlila sa. keď nastala noc, Žofia vstala od oltára a vybrala sa na miesto, kde ležalo sedem nepochovaných bratov. Nebála sa ani tmy a nočnej samoty, ani mŕtvych. Rýľom a motykou kopala celé hodiny tvrdú pôdu. Pritom sa modlila za ich spásu.
Ráno pribehol k Františkovi sluha a oznámil mu, že siedmi mŕtvi sú pochovaní a pochovala ich Žofia. František sa na ňu rozzúril a dal rozkaz, aby ich znova vykopali a vyhodili na pole. Daromný bol Žofiin plač.
Večer sa František ukryl v blízkosti mŕtvol, aby, ak sa tam znova zjaví Žofia, zabránil ich pochovaniu. Strávil tam celú noc, nič nepočul a nezbadal. Ráno však zistil, že mŕtvi sú znova pochovaní. Nahnevaný sa vrátil na hrad, kde mu oznámili, že ich znova pochovala Žofia. František tomu nechcel veriť, keďže tam nikoho nevidel a žiadal dôkazy. Žofia vraj vlastnoručne spravila kríž, ktorým označila hrob a pritom si poranila ruku. František sa rozpamätal, že naozaj videl na kríži krv. Znova vydal rozkaz, aby hrob otvorili a mŕtvoly z neho povyhadzovali. Žofia veľmi trpela týmto manželovým vyčíňaním.
Večer sa Žofia utiahla do spálne. Jej manžel, schovaný za záclonou, bol odhodlaný stráviť pri nej celú noc, aby sa presvedčil, či žena naozaj odíde znova pochovať mŕtvych. Zrak stále upieral na svoju manželku, ktorá pravidelne dýchala. Občas sa zo sna zobudila a čosi zašepkala. Ráno Žofia vyšla zo spálne, a potom sa z nej vytratil aj František. Sluha mu hneď oznámil, že mŕtvi bratia sú znova pochovaní Žofiou. František tomu samozrejme nechcel veriť, keďže celú noc bol v jej izbe a videl ju ležať v posteli. Potvrdilo mu to však aj ostatné služobníctvo.
Františka pochytil strach. Uvedomil si pôsobenie Božej moci. Pritúlil sa k svojej manželke a prosil o odpustenie.

Žofia bola naozaj dobrou ženou a matkou, a nikdy nezanedbávala ani svojich poddaných. Pomohla každému, kto pomoc potreboval, preto si ju ľud veľmi vážil. Všímala si najmä vdovy, siroty, starcov a starenky. Bola si vedomá nespravodlivosti voči nim, keď sa na hradoch konali veľkolepé hostiny s množstvom jedla, a pritom poddaní nemali čo do úst. Zaobstarala im teda vždy nejaký kúsok jedla.
Na množstvo povinností bola sama, keďže jej muž bol neustále na cestách. Nikdy však nevynechala modlitby v kaplnke blízko hradu, kam chodila aj v nepriaznivom počasí.
Trápenia, rozličné domáce starosti však ničili Žofiino zdravie. Existovali dokonca aj chýry o Františkovej nevere, čo jej spôsobovalo veľké utrpenie. Žofiin stav sa veľmi zhoršil. Nepomáhali ani najlepší lekári, ktorých jej dal František zavolať. Keď sa už blížil jej čas, rozlúčila sa so synmi a ostatnými a vo veku nedožitých 35tich rokov zomrela na pľúcnu chorobu.
Bol 28. apríl 1644. Spomína sa, že plač a nárek nemali konca. Po pohrebe odniesli truhlu do hradnej kaplnky a uložili do krypty.
Tri mesiace po Žofiinej smrti sa František oženil s Máriou Széchy, ktorá bola povestná svojou krásou a známa ako Muráňska Venuša a odsťahoval sa na Muráň, kde bol v roku 1667 aj pochovaný.

Margita a Besná

Kedysi žil na statku pod Strečnom bohatý gazda. Za mladi ovdovel a sám vychovával svoju dcéru. Hoci sa Margita podobala na nerozvitý puk, v kráse jej páru nebolo. Keď dovŕšila šestnásty rok, povedal si gazda, že nebude chrániť toľkú krásu sám. Nazdal sa, že jej novej matky treba. Zobral si za manželku vdovicu. Pekná to bola žena, hrdá a pyšná ako páv! Čiernu hrivu mala zlatými ihlicami do uzla vypätú, lajblík ušitý na mieru a sukňu vyzdobenú čipkami. Chcela sa všetkým páčiť, hlavne mladému paholkovi, ktorý robil na statku. No gazdiná sa okolo chlapca márne točila! Paholok mal oči len pre Margitu. Videl, že dievčaťu sa zle začalo na gazdovstve vodiť. Gazdiná vyhnala Margitu z izby do stajne, aby tam spávala s koňmi. Pridelila jej v dome najhrubší kus roboty, nech dievča stratí v popole a špine svoju krásu.

No ani hrubá práca nezotrela z Margitinej tváre nevinnosť a mladosť. Zo dňa na deň čoraz viac rozkvitala. Možno to bolo tým, že aj jej sa začal paholok páčiť. Mladí sa zahľadeli do seba a keďže mali od srdca k srdcu blízko, dohodli sa, že sa na jar vezmú. Paholok zašiel za gazdom a požiadal ho o Margitinu ruku. Keď sa o tom dozvedela gazdiná, schytila ju náramná zlosť a hnev. Rozmýšľala, ako by sa nevlastnej dcéry zbavila. Rozhodla sa, že svoju pastorkyňu zabije. V jedno ráno si zavolala dievča a hovorí: ,,Odnesieš list mojej príbuznej, čo býva v Turci. Zaraz sa chystaj na cestu.“ Krotké dievča, naučené poslúchať, len nemo prikývlo a vydalo sa bez odvrávania zaniesť napísaný list. Gazdiná sa ukradomky vybrala za ním. Keď sa vzdialili od gazdovstva a ocitli sa pri strmom brehu Váhu, sotila nešťastné dievča do vody. Ihneď ho schmatli rozbúrené vody. Zlá gazdiná sa pobrala nazad domov. Možno by jej hriech nebol nikdy vyšiel najavo, keby sa o Margitu nestrachoval jej milý. Všimol si, že dievča hneď za rána gazdiná kdesi poslala. Zbadal aj to, ako sa za ňou potajomky vykráda. Dal sa po chodníčku za ňou. Videl, ako prudká voda ťahá jeho milú doprostred Váhu. Vrhol sa za ňou, aby ju zachránil. Vytiahol síce Margitu na breh, no života v nej už nebolo. Darmo ju celú noc kriesil! Tak ho tam našli kamaráti. Jeden z nich sa ho opýtal: ,,Povedz nám, čo sa stalo?“ ,,Gazdova žena na život mojej milej siahla,“ odpovedal im paholok ,,Chceli sme na jar svadbu chystať. Teraz sa však už moje šťastie navždy skončilo!“ Mládencom prišlo ľúto užialeného kamaráta. V hneve sa vybrali na gazdovstvo, zobrali gazdinú a ťahali ju k Váhu. Zbytočne sa im vzpierala, zbytočne sa bránila, márne o ratu kričala. Tam, na tom istom mieste, kde Margita svoju smrť našla, hodili gazdinú do vody. Voda ju prudko hnala práve tam, kde nešťastný paholok hojdal v náručí mŕtvu Margitu. Chcel si pretrieť uplakané oči rukávom. Zdvihol zrak a zrazu zbadal, ako sa cez vodu gazdiná k nemu rúti. Zľakol sa, že ešte i teraz chce jeho milej ublížiť. Skočil do vody, aby Margitu chránil vlastným telom. Premenil sa na prudký vír, čo strhol gazdinú o niekoľko metrov ďalej a tam ju sotil o breh.

V tom okamihu sa gazdiná zmenila na skalu, rovnako pochmúrnu a besnú, ako zloba v jej srdci. Preto tej skale až dodnes vravia Besná. Zázračnej premene neušla ani Margita. Aj z nej sa stala skala, ktorú vír stále bráni. Bude ju chrániť, kým Váh Váhom zostane a kým sa bude rozprávať táto povesť.

Krásna Marienka

Susedia zo Starého hradu a Strečna zahoreli súčasne láskou ku krásnej Marienke z podhradia Strečna. K oltáru si nevestu násilím odviedol strečniansky hradný pán, ale Marienka milovala šľachetného Milka – pána zo Starého hradu. Strečniansky hradný pán preto svojho soka zákerne zavraždil. Marienka potom utiekla z prekliateho hradu Strečno a nocou tajne navštevovala Milkov hrob. Strečniansky pán sa o tom dozvedel a na brehu Váhu čakal na Marienku, aby ju odprosil. Prišiel však rytier v brnení a hradný pán domnievajúc sa, že ide pomstiť Milkovu smrť, rytiera zmárnil. Bola to však za rytiera preoblečená a nepoznaná Marienka.

Táto stránka používa cookies. Viac

Súbory cookie sú malé textové súbory, ktoré môžu byť do prehliadača odosielané pri návšteve webových stránok a ukladané do vášho zariadenia (počítača alebo do iného zariadenia s prístupom na internet, ako napr. smartphone alebo tablet). Súbory cookie sa ukladajú do priečinka pre súbory vášho prehliadača. Cookies obvykle obsahujú názov webovej stránky, z ktorej pochádzajú, platnosť a hodnotu. Pri ďalšej návšteve stránky webový prehliadač znovu načíta súbory cookie a tieto informácie odošle späť webovej stránke, ktorá pôvodne cookie vytvorila. Súbory cookie môžeme používať na našich webových stránkach na zobrazenie obsahu a reklám, ktoré sú prispôsobené vašim záujmom. Tieto malé textové súbory cookies môžu zhromažďovať informácie o vašich zvyklostiach pri prehliadaní našich webových stránok. Stránka používa služby tretích strán, ktoré môžu umiestniť na vašom počítači súbory cookies. Jedná sa o Google Analytics, Google Adsense, Facebook, PayPal.

Zavrieť